Martin je západoslovák ako repa. Povolaním je farmaceut-technológ. Slanské vrchy mu učarili. Tu je jeho vyznanie.
Dovolenková cyklotúra. Po dvoch rokoch sa mi konečne podarilo stráviť pár dní dovolenky so svokrovcami v dedinke Dargov v podhorí Slanských vrchov. Vypočul som si svokrove nadšené rozprávanie o Doline Bačkovského potoka. Nakoľko som mal k dispozícii poloinvalidný horský bicykel (brzdila len zadná brzda) požičaný od suseda, rozhodol som sa, že si urobím cyklotúru po priľahlom okolí a začnem práve v tejto doline. Ďalej som hodlal pokračovať do obce Banské a potom sa uvidí, kam ma pedále dovedú... Svoj úmysel som zrealizoval v pondelok 23.7.2007, v čase keď vrcholili tohoročné letné horúčavy. Zrána to však s počasím vyzeralo celkom fajn, obloha bola mierne zatiahnutá a bolo príjemne. O 9:00 som vyrazil z domu vyzbrojený dobrou náladou, odhodlaním a ruksakom s pláštenkou do dážďa, suchými ponožkami, nápojom lahodnej chuti (minerálka) a prostým pokrmom (paštéta plus krajec chleba). Dolinou vedie turistická trasa značená žltou značkou, ktorá začína pri dargovskom futbalovom ihrisku a v podstate až po odbočku na hrad Parustan vedená dnom doliny po peknej asfaltovej ceste. Cesta slúži na zvážanie dreva. Miestni obyvatelia cestu volajú buď˝ "štaciónska draha" alebo "Draha na Derhanci". Meno "štaciónska" sa spája s tým, že v minulosti v týchto miestach bola úzkokoľajná železničná trať (číslo 529), ktorá začínala pri dnešnom ihrisku a končila takmer pod Parustanom.
"Derhanec" je miestny názov priestoru zhruba v polovici celej doliny, kde si Bačkovský potok vymlel cestu cez skalnú prekážku. V doline sa striedajú dlhšie otvorené úseky s pozvoľne sa rozostupujúcimi svahmi a úzke, ktorých svahy tvoria bralá, vytvárajúce malé kaňony. Na dno kaňonu sa s ťažkosťami zmestí cesta a potok. O sile potôčika v čase rozvodnenia sa možno presvedčiť na dodnes viditeľných stopách erózie svahov, podomletých stromoch a na niekoľkých miestach strhnutej ceste (dnes už väčšinou opravenej). Tieto škody napáchal potok pri povodni po lokálnej búrke pred dvomi rokmi, vtedy sa sila vody potoka prejavila aj v nižšie položených dedinách, ktoré boli povodňou značne poškodené (neviem, či dokonca nedošlo k obetiam na životoch). Zhruba v hornej tretine doliny je malebné miesto s prameňom studenej vynikajúcej vody, vraj kto sa jej napije, idú na neho baby, veď sa aj volá Prameň pod Babou horou (Studzinka pod Babihuru). V závere je už prevýšenie medzi dnom doliny a okolitými svahmi značné, rastú tu poriadne buky a zdá sa, že sa tu drevo aj intenzívne ťaží. V mieste, kde odbočuje žltá turistická trasa z hlavnej doliny do postrannej, bola v čase mojej túry inštalovaná lesná lanovka a zvážalo sa drevo. Bol to celkom zaujímavý pohľad a zdá sa, že tento spôsob približovania dreva je ďaleko šetrnejší k lesu ako použitie traktorov. Pokračujúc po žltej značke v postrannej dolinke už mi toľko nestačili sily - je to riadny kopec - a pekne som bicykel tlačil povedľa seba až po rozcestník na krásnej horskej lúčke, hlásajúci, že ste na hrade Parustan. Nie je to pravda, ste iba v sedielku, kde treba k ruinám hradu odbočiť do lesa. Treba povedať, že ruiny hradu sú už ťažko rozoznateľné od okolitého terénu a človek ich tu viac tuší ako vidí. Inak niektoré mapy uvádzajú názov hradu ako Braničevský hrad, ani na internete som sa nedopátral detailnejších informácií, ktoré by túto dvojmennosť upresňovali. Lúčka s rozcestníkom je ukončená pekným zrubom - zrejme poľovnícka chata, pred ktorým je ohnisko s posedením. Krátky oddych veľmi dobre padol. Odtiaľto som plánoval čo najkratšou cestou prekonať bočný hrebeň, ktorý odbočuje z hlavného hrebeňa Slanských vrchov v oblasti Lazov a jeho dominantou je Strechový vrch. Úmysel bol dobrý, ale tu začali ťažkosti.
Žltá značka pokračuje totiž veselo ďalej do kopca a hrebeň nikde. Hľadal som preto nejakú aspoň trochu schodnú po vrstevnici odbočujúcu lesnú cestu, ktorá by ma k zmienenému hrebeňu doviedla bez mimoriadneho výdaja energie. Asi dvakrát som sa zo sľubne vyzerajúcej odbočujúcej cesty vrátil pre jej neschodnosť, na tretíkrát to vyšlo, cesta viedla naozaj po vrstevnici, ale odviedla ma do bočných doliniek, postupne začala dramaticky klesať späť do doliny Bačkovského potoka. Predpokladám, že som sa motal niekde po úbočiach medzi Mošníkom a Stredovou horou. Nakoniec som stratil trpezlivosť a po ledva znateľnej zarastenej ceste vedúcej dnom údolia popri neznateľnom potôčiku (môžbyť blízko prameňa Bačkovského potoka) som to strihol rovno hore proti svahu a za značného výdaja energie som dosiahol hrebeň. Tu som sa chvíľu predieral húštinou a naraziac na prvú doprava vedúcu prť, spustil som sa do doliny. Po asi dvesto metroch som vyšiel na čistinke s lesníckou chatou označenou insígniami lesného závodu Vranov nad Topľou, a už som vedel, že je dobre. Odtiaľto ma lesná štrková cesta monotónne a priamo klesajúca asi dva kilometre v bukovom a zmiešanom lese odviedla na asfaltku. Chvíľu som váhal, na ktorú stranu pokračovať, pretože cesta viditeľne neklesala ani na jednu stranu, poslúchol som však intuíciu a spustil som sa (kupodivu) správnym smerom. Asfaltová cesta sa kľukatila ešte dobré tri kilometre striedavo lesom a rúbaniskami, poskytujúc mi pekné výhľady na okolité stráne a hlavný hrebeň, až ma konečne vyhodila na štátnu cestu, spájajúcu Herľany z Vranovom v poslednej prudkej dvojzákrute nad obcou Banské.
V Banskom som už bol v minulosti peši, takže som sa tu už trochu orientoval. Banské opäť nesklamalo, bol som znovu očarený krásou okolitých scenérií, ktoré akoby zo všetkých strán uzatvárajú obec v kotline. Dokonca aj krátke posedenie v dvoch miestnych osviežovniach, zamerané na doplnenie tekutín a spojené s prieskumom predností krčmárok a porovnaním kvality zlatistého moku, bolo mnou vnímané veľmi pozitívne. Mal som trochu dojem, že krčma pri obchode je viac zasvätená miestnej rómskej komunite, ktorá v hojnom počte svojou mužskou časťou obsadzovala hracie automaty popíjajúc pivo z plechoviek (?) a to bolo ešte len pred obedom. Ale aj druhý hostinec bol pomerne plne obsadený, bolo tu iba o čosi svetlejšie. Vychutnajúc do sýtosti pohľady do okolitých dolín a kopcov (veľmi pekné sú výhľady smerom na Makovicu) vydal som sa na cesty. Podľa mapy len toť za kopcom východným smerom je dedinka Davidov, aj pohľad týmto smerom odhaľuje mierny odlesnený hrebienok, láka to vydať sa týmto smerom. Našťastie ma napadlo spýtať sa domácich, či tadiaľ vedie moja cestička do Davidova. Hneď prvý opýtaný ma od tejto cesty odrádzal, ale zjavne bol nedávno v krčme, nebol som si istý, či som jasne porozumel jeho navigácii, tak som sa ešte pre istotu spýtal okoloidúcej slečny a dvoch malých šarvancov. Všetci mi svorne tvrdili, že do Davidova treba popri riečke po hlavnej ceste až pred kameňolomom odbočiť na takú malú drážku do prava. Tak som poslúchol a dobre som urobil. Cesta údolím Olšavy (tak sa volá riečka) je malebná. Riečka zničoho-nič opustí severovýchodný smer popri hradskej a prebije sa vrchmi takmer južným smerom. Keď človek spolu s riekou vyjde spomedzi hôr, otvoria sa pred ním nádherné výhľady na zvlnené lúky, v tejto dobe celé zaliate bielymi kvetmi v podhorí miernych zelených vrchov. Keď sa obzriete za seba uvidíte v smere na severovýchod dva krásne súmerné kužele kopcov (jeden z nich by mohol byť Kamenný), dokonale tvarovaných, takmer ako ženské prsia. Človek si musí sadnúť na medzu a žasnúť, aké zákutia máme na Slovensku. Cesta do Davidova sa stráca v poliach, zablúdiť sa však nedá.

Bociany v Davidove.

Pohľad z Davidova na severovýchod. 

Pohľad z Davidova na západ.
Davidov je pekná, podlhovastá tichá dedinka s tromi na obed zavretými krčmami, s nevyhnutným tankom na podstavci, ozdobená veľkým bocianim hniezdom na komíne školy a ochotnými ľuďmi, ktorí Vám radi ukážu cestu. Keď chcete pokračovať do Cabova, pretože cestný ukazovateľ naznačujúci tento smer neexistuje. Dokonca na mape neexistuje ani cesta, spájajúca tieto obce, hoci v reále je tu zachovalá pekná asfaltová hradská, len je stále do kopca. Na vrchole kopca je zarastený asi Židovský cintorín, oplatí sa tu pristaviť - kruhový výhľad do krajiny poskytuje pohľady smerom na Vranov, Sninu, Vihorlat, Zemplínsku nížinu až po vinohrady nad dedinkami, kde sa dopestováva tokajské, ďalej na masív Miliča, juh Slanských vrchov s dominantami Bogota a Žiar pokračuje k Úbočiam Strechového vrchu a Mazolína.  Pri peknom počasí je to silný zážitok. Ďalej cesta pokračuje do obce Cabov, ktorá leží v nadmorskej výške cca 250 metrov nad morom. Je to malá dedinka s trochu ospalou atmosférou. Tadiaľto som iba prefrčal a neustále klesajúca cesta vinúca sa pasienkami a pekným dubovým hájom ma asi po dvoch kilometroch doviedla do obce Sečovská Polianka. Stred obce leží cca 130 m.n.m., z čoho je vidieť, že zjazd z Cabova je celkom bez námahy a celkom to dole tým brehom fičí. V centre obce je pomerne veľké obchodné centrum samozrejme aj s rozľahlou krčmou, kde ma prekvapili dobre vychladeným pivom Granat, ktorý varí česky Staropramen. Nie je to propagácia, iba údiv nad dostupnosťou a obľubou českých pív na Slovensku.
Cez Sečovskú Polianku vedie veľmi frekventovaná hlavná cesta spajajúca Trebišov s Vranovom nad Topľou, po ktorej sa mi ani trochu nechcelo pokračovať, tak som na konci Polianky odbočil na cestu tretej triedy do Stankoviec (opät tank, či nejaký iný relikt z vojny v centre obce) a plynule som pokračoval do Kravian. Nepamätám si už celkom presne či v Stankovciach, či v Kravanoch ma zaujal pomník, venovaný obetiam vojny, kde sú uvedené aj mená obeti povojnovej nevybuchnutej munície. V Kravanoch majú hypermoderný kostol a krčmu podľa udania skupinky urastených miestnych diev počernej pokožky otvárajú až o šiestej večer. Nechcelo sa mi toľko čakať aj keď spoločnosť krásnych diev bola lákavá a pokračoval som malebnou alejou až k mostíku, kde som opäť prekročil Bačkovský potok. Odtiaľto je už len na skok do Bačkova. Prvý ma privítal upravený cintorín, na ktorom spočívajú aj predkovia mojej manželky, tak som sa na chvíľku pristavil vzdajúc im tichú úctivú spomienku. Pri ceste dedinou som bol prekvapený novou výstavbou a množstvom zrekonštruovaných starších domov. Len cesta z Bačkova do môjho východiskového aj cieľového bodu – Dargova, je stále do kopca a priznávam, že už som zbieral posledné sily, mlel som z posledného. Veď nečudo, teplota sa medzitým vyšplhala k štyridsiatke a slniečko poriadne pieklo. Domov som dorazil o tretej hodine celkom slušne dehydrovaný, nikto ma nečakal (všetci trávili poobednajšiu siestu spánkom) okrem postaršej susedy, ktorá sedela na lavičke na dvore a čosi ustavične hutorila, čomu som nerozumel. Všetkých som teda pobudil a šťastne sme sa zvítali.
Neviem to presne odhadnúť, ale aj s motaním sa po lese, keď som stratil trochu orientáciu, som prešiel asi 30 – 35 km nádherným krajom. Nech už je to akokoľvek, počítam túto moju prvú cyklotúru Slanským pohorím za prinajmenšom rovnako vydarenú a obohacujúcu ako mnoho predchádzajúcich peších túr do blízkeho i vzdialeného okolia Dargova, o ktorých niečo napíšem v budúcich príspevkoch.
Slovo o autorovi: Martin Potúček, osoba piateho decénia, mužského pohlavia, vzdelaním aj povolaním farmaceut, pôvodom zo západného Slovenska, trvalým pobytom v obci Ratnovce, okres Piešťany.          14.8.2007