V Slanskom pohorí zastal čas
Dostala sa mi do rúk kniha Slanské pohorie (ďakujem Martinovi). Túto knihu vydalo Šport vydavateľstvo Slovenského výboru  ČSTV v roku 1964. Vedúcim autorského kolektívu bol Dr.Jozef Ďurček. Je to pekná turistická príručka, ktorá obsahuje okrem rozpisu turistických trás, mnoho zujímavostí  historických, prírodopisných a národopisných aj z podhoria. Je to knižôčka doslova nadčasová, hoci trochu poznačená vtedajšou ideológiou. Ak si prečítate state o turistických a rekreačných zariadeniach(Borda,Herľany,Okrúhly vrch,Izra atď) a porovnate s terajším stavom, nebude sa vám zdať úvodná veta ani trochu nadnesená. Po vyše štyridsiatich rokoch odvtedy sa to v turistickom vybavení mnoho nezmenilo, a ak niečo tak len k horšiemu.

Miestopisný zoznam /výber z uvedenej knihy vydanej v roku 1964/
  • Bačkov dedina 4 km na S od Sečoviec. Ako poddanská obec známa už pred tatárskym vpádom; pôv. názov Bochkow. R. 1317 bola pri obci bitka medi vzbúrenými zemanmi s. Zemplína a Karolom Róbertom. R. 1828 zemepáni vyvlastnili poddaným 32 % pôdy. R. 1831 zúrila cholera. R. 1944 bola obec Nemcami vypálená. Poľnohosp. a znamenití robotníci pri stavbe ciest; v min. aj drevorubačstvo a furmanka. Kaštieľ: z r. 1750 postavený - na starších základoch, zničený r. 1944.Kostol: grek. z r. okolo 1700, zničený r. 1844.Hrad Bačkov (Braničevský hrad, Parustan): z 11. stor., zničený r. 1688, dnes iba zvyšky priekop a skál, zarastený kríkmi, 6 km sz. od obce na kóte 607 m. Prístup po  13: zo zvažnice v sedle medzi kótou 807 m (vľavo) a kótou 607 m (vpravo) odbočiť kolo poľovníckej chatky doprava na kopec ” 20 min. Donedávna dodržiavaný zvyk pálenia sobotky.
  • Borda kúpele (410 m), 1 km sv. od osady Borda, ktorá je administratívne pričlenená ku Košickému Klečenovu. Osada spomínaná v listinách od 15. stor. Kúpele (26 vaní) miestneho významu, otvorené v sezóne 1. V.—1. X. Voda prírodná liečivá, indikácie reuma, ischias. Turist. chata(III. pásmo, 160 lôžok v izbach, ú. k., vodovod).Od r. 1965 prírodné kúpalis­ko. Táborenie na lúke pri kúpeľoch
  • Byšta (186 m), dedina 16 km na JZ od Trebišova v Tokajských vrchoch. Osada sa spomína v listine kráľa Štefana r. 1270 pod názvom Biszte. Kúpele miestneho významu, dva min. pr. slano-zásadité, studené, 6 vaní. Indikácie: žalúdočné a črevné choroby. Informácie: JĽSD Sečovce.Kúria: z 19. stor.Ubytovanie: kúpeľná budova (III. c. šk., pece, 65 lôžok v 25 izbách. Poštový úrad Kazimír tel. 5.
  • Drahovské sedlo (priesmyk, 475 m), oddeľuje s. časť veľ­kých sopečných hmôt Slan­ského pohoria (Solivarské vrchy, Makovica, Mošník) od j. časti — Drahovských vr­chov. Prechádza ním štátna hradská č. 50. Táto sa stala strategickým bodom pri po­stupe SA. Napriek mohut­ným obranným pozíciám museli Nemci po 7-týždňových krvavých bojoch ustú­piť a 17. 1. 1945 opustiť Drahovský priesmyk, čím sa otvorila cesta Sovietskej ar­máde do Košíc .Na pamäť bojov a obetí bo lv priesmyku odhalený roku 1955 mohutný Pamätník ví­ťazstva, dielo akademickéhosocháraLĽôfflera a architek­ta Jánskeho. Obklopuje ho sad 22 000 ruži (Ružový sad) na pamäť takého počtu pad­lých. Je tu aj pamätná izb abojov. Ružový sad tvorí pa­mätný, chránený objekt v rozlohe 7 ha na bývalom mínovom poli
  • Herľany (365 m), dedina 17 km na SV od Košíc, na z. úpätí pohoria, v okolí list­naté a ihličnaté lesy. V obci sú kúpele. Osada sa spomí­na od 14' stor. Kúpele slúžia ako rekreačné stredisko ROH. Liečia cho­roby nervové, srdcové, a cievne, tiež stav po obrnách. Lieči sa kúpaním vo vaniach (voda ohrievaná, z min. pr. Gejzír) i pitím. Kúpeľná budova klasicistic­ká, upravená zač. 20. stor. Gejzír, artézska studňa, kto­rá z hlbky 405 m eruptuje v intervaloch 32—34 hod. do výšky 30 m mocný prúd (600 hl.) min. vody (slaná zemitá zásaditá, studená). Jedinečná podívaná. Ďalšie štyri min. pr. Kysuca Sloboda,V záhrade,Pred štauráciou, s vodou slanou  zemitou uhličitou, studenou: Ubytovanie: v kúpeľne budove Gejzír (len pre rekrantov ROH); v stanovej kladni (60 lôžok v 4-stanoch). 
  • Kukorelliho chata, podn. chata Cementárni, n. p.,Bystré  na okraji lesa pred vstupom  do  Údolia obrov.
  • Izra (448 m), jazero v Tokaj­ských vrchoch, v skupine VeL Milič. Vzniklo zahradením odtoku vôd zosuvom. Rozloha 3,7 ha, hĺbka 8 m. Kúpanie, člnkovanie, rybolov (zubáč, kapor). Turistická chata Tatranské hotely, prevádzka 15. 5. — 15. 9., 100 lôžok (20 v izbách v chate, 80 v 10 zruboch); reštaurácia III. c. sk. I. obt.pásmo; lodenica, volejbalové ihrisko.Možnosť táborenia nad jaze­rom.
  • Lazy (Lysá 859 m), nevý­razný vrchol v hl. hrebeni v skupine Mošníka; na j. svahoch rozsiahle lúky; ly­žovanie. Križovatka značk. ciest.
  • Lazy — chata, drevená, hlinou  omietaná  chatka na j. svahu Lazov (6 lôžok). Kľúč TJ Slavoj Sečovce a vedúci kúpeľov  Borda.
  • Okrúhly vrch (692 m), roz­ložitý, zalesnený vrchol v centre Drahovských vrchov, 2 km na J V od Bogot* na­pojený na ňu spojovacím chrbtom; na v. stranu spa­dajú svahy prudšie do dol. Chlmeckého potok*; bez vý­hľad.
  • Sečovce .149 m, 5600 obyv.), mestečko; pod v. výbežkami Drahovských vrchov, na brehoch potoka Trnávka. Založené boli v 13. stor., prvé zmienky o nich sú z r. 1255 a r. 1320. Boli poddanskou obcou bačkovského panstva, v 15. stor. sa uvádzajú už označením „oppidum" a „civitas". Mestečko bolo v 15. stor. v moci Jiskru a bratríkov. V tomto období bol vystavaný hrad po ktorom však niet pamiatok. Na zhromaždení šľachty r. 1601 v Sečove vzbĺklo povstanie Bocskaya. Za I. CSR Sečovce sídlom okresu, ich význam poklesol na úroveň poľnohosp. strediska. Ilegálni pracovníci zo Sečoviec a okolia zorganizovali už r. 1942 jánošíkovské družiny pre boj proti Nem, neskôr výdatne podporovali brigádu Čapajev i oddiel Buďonnyj, ktorý operoval lesoch nad Sečovcami. Mesto i okolie boli značne poškodené za bojov o prechod cez Drahovské sedlo* v zime r.1944.Sídlom okresu boli do r. 1960 nateraz zostali sídlom okr. súdu a sú obchodným strediskom pre široké okolie. V min. sa obyv. zaoberalo poľnohosp., obchodom i remeslami, v súčasnosti je výstavbe kovozávod na výrobu vzduchotechn. zariadenia, ktorý zamestná ľudí. Okrem neho sú v meste: lesný závod ŠL, Jednota ĽSD, výkupný sklad, octáreň, veľkoobchodné sklady priemyslového tovaru a niekoľko menších prevádzkární miest. hospodárstva. Kaštiel: klasicistický, z 19. stor. Kostol: kat. got. z r. 1494, neskôr upravený, takže pôv. charakter bol narušený. R. 1871 bol rozšírený o bočné lode a po zničení vo vojne obnovený r. 1954. Z pôv. got. sa zachoval vstupný portál a okno. Pomník SA: v parku na námestí, projetovaný inž. E. F. Gurjanovom, odhalený r. 1945. Kino Hviezda, Osvetový dom. Zdravotnícke zariadenia: nemocnica s poliklinikou tel. 218, OHES tel. 105. Lekáreň tel. 52. Benzín, čerpadlo, ul. C A, prevádzka 12,00 — 17,00 hod. Mototechna, predajňa Švermova 8 tel. 69. Poštový úrad v mieste.
    Okolie: Ružový sad, Lazy, Okrúhly vrch, dol. Bačkovského potoka.
  • Chata Okrúhly vrch na jz. svahoch, kamenná, poscho­dová, s terasou a kamennou nárožnou vežou. Viditeľná z roviny od Michalian, Slanca a zo Skaly. Výhľad z cha­ty: iba z veže ponad lesy jv. — jz. smerom na Tokajské vrchy. Pri chate krásne exempláre dubov. Horáreň (pri chate). Správa   chaty:   TJ   Chemko, Solivary Prešov. 
  • Studená voda, dobrý prameň pri chate Lazy; v lete vy­sychá, od jesene dostatok vo­dy.

    pozn. Dargov bol v tom čase z nepochopiteľných dôvodov premenovaný na Drahov. Chata na Okrúhlom vrchu sa nazývala aj Lovecký zámok. 
Z NÁRODOPISU
Čerpané z horeuvedenej knihy Slanské pohorie, vydanej v roku 1964.
Slanské pohorie bolo oddávna prirodzenou hranicou dvoch historických, pomerne značne sa líšiacich kultúrnych a regionálnych celkov — Šariša a Zemplína. Spádové mestá zo z. strany pohoria — Prešov, Košice — a zo strany v— Vranov, Sečovce — značne vplývali na rozvoj ľudovej kultúry a vtláčali im svojské charakteristické znaky. Toto charakteristiku sa prejavilo predovšetkým v kultúre odievania, v niektorých nárečových zvláštnostiach, menej v ľudovej architektúre a bez podstatných vplyvov zostalo na zamestnaní ľudu. Obce sa rozkladajú zväčša na okrajoch lesného masívu pohoria, na podhorských a údolných terasách, takže okrem malých výnimiek (Zlatá Baňa, Herľany, Slanská Huta, Drahov) majú pomerne široké územie vhodné na obrábaní pôdy. Umožnilo to rozvoj poľnohospodárstva, ktoré tvoril v podstate hlavný zdroj zárobku a obživy obyvateľstva. Ako však vyplýva z charakteru územia, poľnohospodárstvo nebol dostatočným zdrojom obživy a ľud bol odkázaný na pri zárobok v lesoch. Tieto (lesy panské, grófske, štátne alebo súkromné) poskytovali ľudu dostatok prizárobku k poľnohospodárstvu. Pre niekoľko málo obcí sa stala práca v lese hlavným zdrojom príjmov a poľnohospodárstvo v týchto obciach bolo druhotným zamestnaním. Ide o obce Kecerovský Lipovec, Zlatá Baňa, Drahov, Lúčina, Slanská Huta, Zlatník, Cervenica. V ďalších podľa našich zistení 48 obciach (Okružná, Kysak, Dulová Ves, Kokošovce, Tuhrina, Herľany, Zámutov, Trnávka,Teriakovce atď.), zaoberal sa ľud pravidelne prácou v lese, aj keď ona nebola jeho hlavným zamestnaním.
Práca v lesoch bola trojakého druhu: pri „šahovani" dreva, pri pálení dreveného uhlia a pri prácach na kresaní železničných podvalov, menej pri zvoze guľatiny, Siahovanie dreva sa uskutočňovalo na mieste prístupnom povozmi. V panských lesoch sa pracovalo za deputát a zvoz do miest obstarávali tiež „panskí" furmani. Majitelia súkromných lesných parciel sami dopravovali drevo do najbližších miest. Takmer dennými návštevníkmi Prešova s drevom naloženým na ľahkých vozoch boli občania Lesíčka, Tuhriny, Lúčiny, Červenice, Zlatej Bane, Dulovej Vsi. Pálením dreveného uhlia sa zaoberali obyvatelia obcí Bunetice, Červenica, Kecerovský Lipovec, Opiná (tunajší uhliar bol cudzí), Rankovce, Ličartovce, Tuhrina (hon „Uhliská"), 'Zlatá Baňa, Sol, Zámutov, Zemplínska Teplica, Slanská Huta. Ešte v súčasnosti pália drevené uhlie pre miestnu potrebu v Gervenici a Kecerovskom Lipovci. Vypálené uhlie rozvážali do pivovarov, na zákazku krajčírom, kováčom, ba vozili ho až do železných hút v Gemeri. Kresaním železničných podvalov (sľepere, šlepire, šefire) zaoberali sa predovšetkým obyvatelia Bunetíc, Rankoviec, Zlatej Bane, čiastočne Dráhová. Ťažbou dreva pre vlastnú potrebu a na drobný odpredaj sa zaoberali obyv. takmer všetkých obcí, ktoré ležali v blízkosti lesov.
Značný príjem plynul obyvateľstvu aj z furmanky, či už pri zvoze siahovice, guľatiny, rozvoze dreveného uhlia, ako aj pri prácach na stavbe ciest a pod. Podľa našich zistení zaoberali sa furmankou obyvatelia v 50 obciach opisovanej oblasti. Poľnohospodárska produkcia vzhľadom na uniformitu terénu nemá osobité zvláštnosti. V obciach, ktoré ležia v údoliach Torysy, Hornádu, Oľšavy, Tople a Roňvy sa urodia všetky druhy obilnín i zemiaky a krmoviny; iba obce, ktoré ležia na úpätí hôr, sú menej produkčné. Vzhľadom na isté rozdiely v klimatických podmienkach a najmä v pôdnych pomeroch, zameriavajú sa obyvatelia niektorých obcí na.' isté druhy plodín, pestovanie ktorých bolo pre tú-ktorú obec typickým. Tak napr. v Belži a Gyňove sa zameriavajú osobitne na pestovanie kukurice, obyvatelia Janovíka pestujú vo veľkom chren, v Kendiciach sa výborne darí kapusta, Krásna n. Horn. sa zameriava na pestovanie maku. V Kuz miciach vo veľkom pestujú ďatelinu na semeno, v Lastov ciačh pestujú chmeľ, v Ploskom sa zameriavajú na pesto vanie lanu, v Sačurove cukrovej repy. Obce Rákoš a Slanec pestujú zvlášť ovocie a v Slanci aj ozimnú repku. Táha novce a Malá Vieska (teraz časť obce Družstevná n. Horn. pestovali zeleninu najmä petržlen a mrkvu, v Bysteri, Zdobe, Košických Olšanoch a v Rozhanovciach zo zeleniny pestovali uhorky a rajčiny, okrem toho čerešne. Občania Hriadok a Brestova mávali najlepšie druhy pšenice a v Dulovej Vsi najlepšie žitá, s ktorými plodinami obchodovali. Naj výmenu osiva chodili do týchto obcí aj zo vzdialených obcí. O Dulovej Vsi sa hovorilo: „V Guľvaše dobre gazdove!" V tejto obci boli aj veľké stupy na lanový a konopný olej, čo tvorilo vzácny zdroj príjmov. S poľnohospodárstvom súvisí chov domácich zvierat. Aj keď v každej obci chovali potrebný počet hovädzieho dobytka, ošípaných a koni, predsa sa jednotlivé obce špecializovali na istý druh. Napr. v Podhradíku nebolo dvora, v ktorom by nechovali voly (pre trhové účely, na mäso), v Solivare (Šváby), Okružnej a Záhorskom zase býčkov.
V zemplínskej časti opisovanej oblasti sa zameriavali obyvatelia na chov plemenných kobýl; známe trhy na žrebcov (hačata) boli v Sečovciach. Sem privádzali na „jurmak na hačata" tovar aj z Prešovskej a Košickej kotliny. Z obcí na šarišskej strane horstva chovom koni vynikali najmä Šarišské Bohdanovce Niektoré obce (napr; Brestov, Mirkovce, Varhaňovce) sa zameriavali na chov matečných ošípaných. Blízke lesy poskytovali obyvateľstvu dostatok vhodného materiálu na výrobu poľnohospodárskych nástrojov. Drobné, jednoduché si zhotovoval poväčšine každý sám, na výrobu] náročnejších nástrojov (krosna, vozy) sa zameriavali osobitne občania niektorých obcí: Belža, Bohdanovce, Drahov,Juskova Vôľa,Hermanovce, Čierne, Teriakovce, Lemešany, Rozhanovce, Trstené pri Hornáde, 2í r ovce, Ždaňa, ale naj viac v tejto profesii vynikli Rankovce. Čiastočný prizárobok plynul občanom niektorých -obcí z pálenia vápna .a jeho odpredaja; pálením sa zaoberali obyvatelia Kysaku, Lemešian, Trebejova. Hrnčiarstvom sa za oberali v Trnávke.
V ľudovej umeleckej výtvarnej tvorivosti je opisovaná oblasť pomerne chudobná. Vyniká len v krojoch a tkaninách. Zvlášť krásne tkaniny sú predmetom obdivu milovníkov ľud. umenia. Zručnosť a dôvtip tunajších žien-tkáčok využíva aj Ústredie ľudovej umeleckej výroby, prostredníctvom ktorého sa tkaniny dostávajú na domáci i zahraničný trh. Ide o výrobky z obcí Červenica, Rankovce a Lúčina. Klenotom ľudovej umeleckej výroby opisovanej oblasti sú „knepľované" (paličkované) čipky vyrábané v Soľnej Bani (teraz časť obce Solivar). Ich výroba sa podľa doterajších výskumov začala koncom 16. stor., vzmáha sa však najmä v 18. a 19. stor. Zaujímavosťou je, že sa touto výrobou zaoberali aj muži. Tieto skvosty ľudovej výtvarnosti sa dostávali veľmi často na mnohé medzinárodné trhy a výstavy. Veľký odbyt mali aj na našich dedinách, hlavne čipky na čepce. V súčasnosti sa dostávajú na trh cez obchod Slovakia a predajne ÚĽUVu. V krášlení veľkonočných vajíčok je známa obec Dávidov.
Čo sa týka zvykoslovných prejavov, nemá táto oblasť v porovnaní s inými oblasťami východného Slovenska svoje špecifiká. Z výročných zvykov sa doposiaľ živo zachovávajú zvyky vianočné a veľkonočné (ojedinelé ešte zvyk koledovania — „jašličkare"), a zo zvykov rodinných najmä svadobné. Aj u týchto však okázalosť mizne (napr. zaniká funkcia zástavníka pri svadbe). Zo zaniknutých výročných zvykov treba uviesť pálenie sobotky. Tento zvyk sa kedysi zachovával podľa našich záznamov v 37 obciach opisovanej oblasti (Bystré, Hermanovce, Lemešany, Milhostov, Valaliky, Úpor, Sečovce, Banské atď., teda na území celej oblasti). Tento pôv. pohanský zvyk kultu slnka v období letného slnovratu sa zachoval donedávna, pravda bez toho, aby si ľud uvedomoval jeho prvotné poslanie. Z posledných reminiscencií žijúcich svedkov týchto zvykov sa dá usudzovať, že do posledného obdobia sa uchovalo pálenie ohňa v predvečer s v. Jána a niekoľko jánskych sobotkových piesní, ktoré sú zmesou sakrálnych i profánnych myšlienok. Ojedinelým, ale pritom veľmi zaujímavým zvykom bolo v obci Okružná tzv. „chodzeňe s kráľovnú", ktorý sa udržal až do súčasnosti. Z pohrebných zvykov sa zachováva iba klopanie truhlou na dverový prah {po 3 razy), stráženie mŕtveho (pričom sa debatuje a hrá v karty) a posmrtná hostina - kar. Zvykoslovné prejavy pri narodení rázu magicko-ochranného a očistného zanikajú. Zato tým okázalejšie sú krstné hostiny,na ktoré v predvečer krstín prináša kmotra veľmi honosné pečivá, torty, klobásy, príp. mäso a nápoje. „Kmotra ňeše jesc", nie sama, ale najmenej dve-tri ženy s veľkými „zajdami" (batohmi) koláčov a pod. Podobne aj pri svadbe prinašajú pozvaní hostia koláče alebo tortu, iné dary len bližšia rodina. Z výročných zvykov sa zachovalo chodenie do rieky s koňmi včasráno na veľkonočnú sobotu (na niektorých miestach na Zelený štvrtok), vynášanie smrtky na smrtnú nedeľu. V noci zo soboty na turičnú nedeľu stavajú mládenci dievčencom „máje" — obyčajne tenké vysoké brezy. Až do socializácie dediny, v obciach, kde sa statok vyháňal na pašu k spoločnému pastierovi, pri prvom vyháňaní dobytka : kládli pod prah maštale reťaz a vajce (Záborské).Poverčivých zvykov žije medzi ľudom ešte veľa, sú však zvykmi viac z návyku ako z vnútornej potreby, ba niektoré : prešli do života ľudu vo forme zábav (Mikuláš, Lucia, „jašličkare" a pod.) Zo starých poverčivých zvykov zostal doposiaľ zvyk „začitac", „zaličic". Takýchto ľudí „co znaju začitac" jesto takmer v každej dedine. Ide o jednoduchý akt zariekania modlením a pichaním noža do zeme alebo hnoja (hnojiska) najmä pri onemocnení detí „ziabrami" a pri slintačke dobytka. Zo svadobných zvykov sa upúšťa, svadba sa odbavuje za jeden deň. Ostalo iba niekoľko rečnení s biblickými motívmi pri odchode na „sľub" a pri rozlúčke mladuchy s rodičmi (pri odvádzaní do domu mladoženícha). Viac zvykov zábavného charakteru je na druhý deň , po svadbe, keď sa schádzajú hostia „na pridaný" (ako prídavok ku svadbe) s darmi (kým sa súkromne hospodárilo, nosili do daru korec jačmeňa, žita alebo pšenice, teraz päťdesiat korún).
Odev ľudu opisovanej oblasti možno zhruba rozdeliť do štyroch základných skupín (ak nehľadíme na odevné variácie). V celej z. časti, t. j. v Prešovskej a sčasti i v Košickej kotline sa nosí odev, ktorého najvýraznejší viď nachádzame v Ličartovciach. Koncom 19. a zač. 20. stor. nosili sa dva druhy odevov, starší — slovenský a novší tzv. maďarský. Starší bol z farbiarskych látok a zo súkna, novší z ornátových, listerových a hodvábnych látok, príp. látok plyšových. Muži nosili pestro vyšívané vesty (lajbliky) a bohato šnúrkované úzke nohavice v čižmách. Podobný, s menšími variáciami bol odev aj v Košickej kotline, bol však okázalejší a rýchlejšie prechádzal vývojovými zmenami. Strihovo podobný, ale v zdobení oveľa skromnejší bol odev oľšavskej dol., pričom priberal na bohatosti j. smerom. V j. časti oblasti a smerom jv. až po Trebišov bol odev silno ovplyvnený odevom maďarského etnika. V. časť územia patrí krojové k tzv. odevu zemplínskemu, ktorý bol charakterizovaný krátkymi, vzadu dole vyhrnutými sukňami „fodraše". Bol rozšírený v okolí Vranova a tiahol sa cez Sečovskú Polianku, Parchovany až do širšieho okolia Sečoviec. V sv. časti územia bol odev oveľa striedmejší, jedno­duchších archaických tvarov (v okolí Hanušoviec n. Topľ. a Čierneho) Ráz a vzhľad oblasti Slanského pohoria sa neustále mení. Raz obcí sa začal čiastočne meniť už po I. svetovej vojne, no súčasné obdobie ho zmenilo úplne. Okrem ojedinelých prípadov vymizli už hlinené murovanice (drevené už v období I. CSR) a na ich mieste vyrastajú nové, hygienické domy. Slamených striech takmer nevidieť. Domy sú pokryté najmä eternitom, príp. škridľou, na zemplínskej strane najviac plechom. V domoch so zachovalou starou architektúrou vidno sypance (sýpky). V domoch novších sú sypance náhrade veľkou komorou, ktorá slúži nielen za komoru, ale aj sýpku. So zmenou ekonomických a životných podmienok sa m aj mentalita ľudí. Individualistický, egoistický človek mení na človeka s kolektívnym cítením.

Toľko z knihy z roku 1964 z národopisu v podhorí Slanských vrchov.